DRACI A DRAKOBIJCI

Známy filmový publicista Pavel Branko už roky reflektuje cesty a necesty dokumentaristky Zuzany Piussi. Teraz, keď sa o nej hovorí hádam viac než kedykoľvek predtým a v “éteri” má hneď dva nové filmy (Krehká identita, Od Fica do Fica), Pavel Branko sa zamýšľa nad širšími súvislosťami týkajúcmi sa jej miesta ako v súčasnej kultúrnej mytógii tak vrámci domácej a európskej kinematografie. A možo vás prekvapí, koho si vybral ako protipól k tvorbe tejto dokumentaristky na spoločnej pôde boja s dnešnými drakmi. Ak vás zamyslenie pána Branka zaujalo, nechajte mu prosím pod článkom odkaz.

 EK

Draci sú trvalou súčasťou našej mytológie, nášho detstva, ibaže ich funkcia a vnímanie sa mení. Rozprávkoví draci boli obludy náročné a agresívne. Dožadovali sa občasnej alebo aj pravidelnej dodávky princezien aj iného spotrebného tovaru, a mestá či kráľovstvá, ktorým sa takéto bezprácne vykorisťovanie nevidelo, vypisovali súťaže na udatných rytierov. Medzi nich sa zavše priplietol aj obyčajný Janko s čistým srdcom a pevnou päsťou, ktorý sa neraz ukázal tou správnou voľbou. Aspoň v rozprávkach.

Bojovať proti takýmto drakom bývalo zložité, lebo aj keď sa drakobijcovi podarilo zoťať niektorú zo siedmich hláv chrliacich oheň, nejednému drakovi hneď narástla nová, takže čo sa tým chvíľkovým úspechom vlastne získalo? Našťastie, mýty a rozprávky mávajú vždy naporúdzi zadné dvierka, fígeľ, ktorým sa aj bezvýchodná situácia vyrieši v neprospech zlého draka, takže už nič nestojí v ceste happyendu a svadbe s bohatou hostinou. Že sa na ňu musí poskladať obyvateľstvo celého kráľovstva, o tom sa v rozprávkach nehovorí, lebo to je už skutočnosť.

Takíto draci sa s nástupom osvietenstva utiahli do tajných skrýš a pokiaľ existujú, nostalgicky tam spomínajú na krásne zašlé časy. Ľudstvo síce ďalej žije vo svete nových vier a povier, draci tejto série z neho však vymizli, tak ako dinosaury. Keďže svet sa však bez drakov neobíde, bolo treba nájsť náhradu, nový dizajn, objaviť nové typy drakov vhodných pre súčasnosť.

* * *

Nové časy zrodili nový typ ľudí, ktorí si v stále sa zmršťujúcom svete hľadajú drakov v extrémnych útvaroch prírody. Už nejde o vedecko-prestížne ciele, ako boli výpravy na severný či južný pól, alebo ekonomicko-kolonialistické ako objavenie Ameriky. Prelom v tom smere vyznačil hádam Edmund Hillary, keď na otázku, načo lozil na Mt. Everest, odpovedal svojím legendárnym: Lebo je! Išlo teda o to, zmerať si sily.

Miest na zemeguli, kam ľudská noha ešte nevkročila, rapídne ubúda, nadšenci adrenalínových športov sa zavše musia uspokojiť s tým, že miesta, kam ľudská noha už vkročila, zvládnu za kratší čas či ťažšou trasou, prípadne absolvujú so zdravou kožou trasy, na ktorých viacerí už stroskotali. Tieto jedinečné prírodné útvary sú dnešní draci, s ktorými zápasia novodobí rytieri. Títo draci sa oproti mytologickým vyznačujú neagresívnosťou. Jednoducho sú, jestvujú, tak ako Mt. Everest, každého nechajú na pokoji, princezien ani iných dávok sa nedožadujú a asi by boli najradšej, keby aj ich svet nechal na pokoji. Lenže vo svete hýriacom rytiermi, ktorí dychtia po úspechoch a víťazstvách, s touto introverziou ťažko pochodia, a tak im neostáva iné, než sa vo svojej mohutnosti vztýčiť a spýtať: Keď si teda nedáš povedať po dobrom, tak poď…

 

V slovenskej dokumentaristike z týchto drakobijcov suverénne prečnieva Pavol Barabáš. Koľko dračích skalpov už má na opasku, a stále sa vracia na Slovensko s úsmevom a zdravou kožou. Reportáže z jeho výprav zakaždým prinášajú správy o ťažko dostupných divoch a zázrakoch  matičky Zeme, ponúkajúc extrémne zážitky zo zdolávania prekážok alebo aj etnografické pohľady do enkláv minulosti ľudstva, ktoré sa globalizácii zatiaľ nepodarilo prevalcovať, hoci výstroj či výzbroj nafilmovaných domorodcov svedčí o infiltrácii, takže to zrejme už dlho nepotrvá. Táto kultúrno – antropologická zložka vystupuje síce iba v časti Barabášových filmov a autor ju z celku ani nevyčleňuje, napriek tomu nepriamo, akoby na pol úst, okrajovo integruje konzervačné zámery nadšencov, ktorí sa fotografiou či filmom usilovali v poslednej chvíli zachytiť autentické materiálne či zvykové relikty autochtónnej kultúry, ešte kým nezmizne alebo sa nezvrhne na turistickú atrakciu. Tam však tieto motívy tvorili dominanty zámeru, tu sa k nim dostávame ako k zložkám širšieho celku riportu z výprav, dominantou sa stávajú skôr výnimočne, tak ako v Pygmejoch, deťoch džungle. Dominantou ostáva adrenalínová zložka a uveličenie z objavovaného neznáma, ako aj všednodenné nástrahy a súbežné mrzutosti takýchto výprav, pričom obsiahle sprievodné slovo často nenecháva veľa priestoru na autonómne pôsobenie záberov, ktoré občas vyrážajú dych.

Tu sa hodno naozaj pristaviť, lebo kde ide do tuhého a kde kameramanovi druhovia majú dosť roboty sami so sebou, aby neurobili chybný krok, Barabáš sa navyše musí starať o to, aby podstatné veci aj v týchto situáciách nafilmoval. Má v tom šťastnú ruku a dobré filmárske oko, podopreté intuíciou a skúsenosťou.

Pokiaľ ide o tvorivé spracovanie, rozsiahla filmografia tejto zložky tvorby svedčí o tom, že si autor vypracoval fungujúcu schému, opretú o informatívno-reflexívne sprievodné slovo a bohatstvo opticky vďačného materiálu, ktoré spolu vytvárajú pôsobivú reportáž s prvkami populárno – vedného či ekologického prístupu s občasným sklzom do žánrového obrázka.

Pokiaľ ide o filmové vyjadrovanie, autor sa pohybuje vo sfére osvedčeného a vyskúšaného. Keďže však bežné obecenstvo prijíma Barabášove reportáže z odvážnych výprav stále so záujmom a festivalové poroty ich stále vyznamenávajú, niet vlastne podnetu meniť pri ďalších a ďalších filmoch prístup či stavbu, experimentovať s neistým výsledkom. Menia sa krajiny a prostredia, dramaturgický prístup či vzorec ostáva rovnaký. Vymykajú sa z neho iba hymny na krásy tatranskej prírody, kde sa autor sprievodného slova zrieka a lyricky strihané sekvencie podkladá hudbou, ktorá vyjadrí všetko, čo treba, a robí z filmu emocionálny, nie adrenalínový zážitok.

Barabáš svoje súboje s drakmi prírodných extrémov zatiaľ teda suverénne vyhráva, vrátane opticky najimpozantnejšieho draka, réunionskej Železnej diery, lebo ako skúsený horolezec zakaždým nájde špecifický spôsob, ako na ktorého draka ísť, a neprísť pritom o hlavu. Jeho draci pripomínajú žraloka z brechtovsko-weillovského moritátu, kde žralok nosí zuby všetkým na očiach, takže kto sa s ním chytí za pasy, vie, do čoho ide.

* * *

Protikladom žraloka je v moritáte Mackie Messer, ktorý nosí len paličku, v paličke však skrýva nôž. Protiklad žralok a Mackie Messer reprezentuje dva odlišné typy drakov – nástrahy prírody a nástrahy inštitucionalizovaných vzťahov sociálnej džungle, čo zrodilo v slovenskom non-fiction filme dvoch drakobijcov, ktorých filmy inak nemajú nič spoločné, spríbuzňuje ich práve len drakobijstvo.

A tak sa tu na pôde malej stredoeurópskej kinematografie, súbežne s expedično-adrenalínovým drakobijcom Pavlom Barabášom, chytá za pasy s drakmi typu Mackieho Messera drakobijka Zuzana Piussi. Okrem výnimiek, ktoré by sa dali označiť westernovo ako odpočinok bojovníčky, javí sa jej filmografia takmer ako súpis tém predurčených vypeniť každého draka, ukrytého v jaskynnom systéme moci alebo v tabuizovaných sférach spoločnosti. Na rozdiel od barabášovských drakov, ktorí votrelcom iba pasívne vzdorujú spôsobom svojej existencie, títo draci majú tenkú kožu a moc aktívne udrieť, ibaže, v duchu Mackieho Messera, neútočia spakruky, vedia si počkať na príležitosť. A tak jej filmy takmer permanentne narážajú už od prvotinového Výmetu, kde tichučký dievčenský hlas vyprovokoval urazenú pýchu profesionálov, očakávajúcich uznanlivý skupinový portrét, nie ironickú karikatúru svojich metód zachytených naživo, cez Mužov revolúcie, kde autorka konfrontáciou rôznych verzií pamätí, a teda nespoľahlivosti spomienok (ba zavše aj manipulačných sebaprezentácií) kradmou rukou siaha na mýtus zamatovej revolúcie po slovensky.

V (Ne)moci tretej moci autorka dáva priestor obetiam aj páchateľom systému i cez sebakarikatúry pusipajtášov, ktorí s vedomím svojej nedotknuteľnosti lámu osudy tých, čo sa proti ich tichej inštitucionalizovanej hrôzovláde postavia. To už bolo aj na Mackieho Messera priveľa – nevytasil síce nôž, uspokojil sa s podaním žaloby pod chatrnou legalistickou zámienkou. Veď nežijeme v 19. storočí. Koristníci z Koliby boli oproti tomu predvídavejší, rozumne si povedali, načo víriť prach, veď ten sa časom beztak usadí – a čas im dal za pravdu. Naproti tomu pokus o súdnu represiu iba dokazuje nepoučiteľnosť moci, ktorá svojím zákrokom zabezpečila autorke bezplatnú reklamu, keď z jej filmu urobila kauzu, „vec verejnú“. Bez nej by sa o film bol zaujímal iba obmedzený okruh záujemcov, podobne ako o jej ďalšie filmy, kým teraz má záujem širšieho obecenstva zaručený.

Ešte sa neusadil prach okolo (Ne)moci…, už sú na tapete dva ďalšie publicistické tituly do bitky. V Krehkej identite autorka kombináciou metódy cinema direct s reportážou a s výpoveďami širokého spektra nositeľov konzervatívnej paradigmy roduvernosti odhaľuje podhubie najmä tej zložky národnej mentality, ktorá hľadá sebapotvrdenie v minulosti, náboženskosti a mystike, prípadne ich používa ako zásterku či ikonu, pričom autorský postoj sa zrkadlí iba prostredníctvom nástrihových asociačných zábleskov, takže subjektívne vnímanie dostáva široký priestor.

Hneď v závese prichádza reportáž Od Fica do Fica, ktorá názvom zahmľuje, že vlastne nejde o tohto politika, ale o vzburu a hnev davu proti mnohohlavej oblude menom Gorila, keď sa prevalilo, ako sú politici celého spektra vo vreci korupcie svorne spolu (hoci neukázala, že sú tam spolu na vôdzke veľkokapitálu). Rozhodne však autorka vedela byť v správnom čase na správnom mieste, takže svojou mozaikou dokázala vykresliť zreteľný oblúk od vzbury z bezmocnej zúrivosti, ktorá bez realizovateľného programu postupne slabne a jej vlna sa rozbíja a triešti v škriepkach o konkrétne kroky, až vyústi do ďalšej fázy rezignácie. Škoda, že dramaturgia nevedela ten oblúk dramaturgicky vyklenúť do väčšej výpovednej údernosti.

* * *

To nás však vracia k filmárskej profilácii oboch drakobijcov. Barabášove zápasy s drakmi prírody majú doma aj vo svete úspech, ich výpoveď, občas aj ekologicky zaujatá, oslovuje obecenstvo mnohých kultúr. Zápasy Zuzany Piussi proti drakom zahniezdeným v domácich jaskyniach moci, kapitálu či zotrvačnosti sociálnych stereotypov svetový ohlas vcelku nemajú, aj keď z mnohých dýcha autenticita a presnosť kresby. Ak by sme aj v rámci nejakej teórie sprisahania chceli pripisovať potláčanie ich dosahu dlhým rukám domácich drakov, na svetový ohlas by nedosiahli. Napriek tomu, okrem oceňovaného Výmetu, výrazné medzinárodné úspechy sa nedostavili.

Zuzane Piussi nedávajú spávať predovšetkým domáce témy. Korupcia a zápecníctvo z nej urobilo hygieničku nášho verejného života, svojím spôsobom publicistickú aktivistku. Spôsobom rozprávania a prezentácie témy je v jej filmoch zjavne čosi špecifické, čo býva doma spravidla do bitky a čo ich pre náš verejný život aj filmársku komunitu robí nepostrádateľnými, ale aj kontroverznými, lebo odhaľujú a zároveň vnášajú impulzy, čím útočia na dračiu imunitu. Mimo našich hraníc však do vedomia diváka (ani len festivalového) iskru nehádžu. Prinajmenšom jeden z nich, Babička, univerzalitou témy a tým, že je ňou vo sfére inscenovaného dokumentu asi prvolezcom, v sebe mal potenciál zaujať nielen doma. Napriek tomu širšie neprerazil.

V lokálnosti tém to nemôže byť. Lokálne špecifiká, ak ich autor dokáže uvidieť v univerzálnych kontextoch, bývajú pre filmy skôr plusom. Treba hľadať inde.

Rozdiel vo vyjadrovacích prostriedkoch medzi oboma drakobijcami bije do očí. Pavol Barabáš sa pri svojej verzii drakobijstva pohybuje v oblasti mainstreamu, je divácky atraktívny, čitateľný a nekladie vnímaniu prekážky. Vypracoval si svoj spôsob narácie a drží sa ho, lebo úspech nenúti hľadať nové cesty.

Zuzana Piussi je metaforikou aj náročnosťou narácie zložitejšia. Na ceste k bežnému divákovi to zavše môže prekážať. Festivalové obecenstvo je však na zložitosti narácie zvyknuté, v tom teda háčik nehľadajme. Kde ho však hľadať? Že by v dramaturgickej rozvíchrenosti? V tom, že si autorka vystačí sama, bez tvorivej oponentúry, ktorá by jej pomáhala budovať výraznejšiu klenbu, vyhrocovať hlavné tematické línie a zbavovať ich nefunkčných zvyškov?  Takže jej lokálne neprerastá pod rukami na univerzálne, ako prerástlo v prípade Výmetu? Pri autorke, ktorá má toľko čo povedať a s výbušnou energiou ťahá gaštany z ohňa za nás, sa taká otázka natíska. Jej draci sú síce domáci, ale obraz zápasu proti nim má v sebe potenciál univerzality. V čomsi to síce záleží aj od šťastia, ale určite viac od autora.

Pavel Branko

 

Komentáre sú uzavreté.