DAKUJEM, DOBRE stále v kinách

Peter Kerekes spovedá Mátyása Priklera

Režisér a producent Mátyás Prikler (MP) uviedol na konci januára v do kín svoj celovečerný debut s názvom Ďakujem, dobre. V redakcii Kinečka sa zrodil hriešny nápad, ponúknuť jeho priateľovi a známemu slovenskému dokumentaristovi Petrovi Kerekesovi (PK), aby sa s ním porozprával a prepis rozhovoru nám poslal. Zámerne sme do neho redakčne a štylisticky príliš nezasahovali, aby sme vás nepripravili o možnosť stretnúť sa s nefalšovaným „szlovungro“. Nakoľko film ešte stále bojuje v kinách o vašu priazeň, možno dostanete chuť ísť si ho pozrieť napríklad aj na základe tohto netradičného rozhovoru.

PK: Budeme sa rozprávať po maďarsky, alebo po slovensky?

MP: Ja sa s tebou neviem rozprávať po slovensky.

PK:Prečo?

MP: Lebo, bazmeg, vždy sa spolu rozprávame po maďarsky, tak prečo by som teraz , ležiac u teba na gauči v polotme mal rozprávať s tebou po slovensky?

PK: Lebo som lenivý prekladať rozhovor do slovenčiny a o filme sa mi lepšie rozpráva po slovensky.

MP: Tak používajme „szlovungro“ ako vždy.

PK.: Renben van, akor magyarul fogunk beszelni, de az odborne vyrazykat szlovakul fogom mondani. Však aj vo filme sa rozpráva szlovungro.

MP: Áno, lebo napríklad Maďari na Slovensku rozprávajú inou maďarčinou, akou sa hovorí v Maďarsku, je tam veľa slovenských výrazov alebo zrkadlových prekladov.

PK: Mne sa páči, že ten film je dvojjazyčný, ale maďarsko-slovenské vzťahy sa v ňom neriešia.

MP: Riešia, ale medzi riadkami, nie prvoplánovo. Čo sa týka jazyka, je to jednoduché. Ja žijem v maďarsko-slovenskom prostredí. Doma sme sa vždy rozprávali po maďarsky a keď som bol dieťa, bolo mi cudzie, keď sme prišli k niekomu na návštevu domov a rozprávali sa tam po slovensky. A takisto sa mi zdalo zvláštne, že v Maďarsku sa v obchode nerozpráva po slovensky. Ja som bol zvyknutý na to, že doma sa používa maďarčina, na ulici a v obchode slovenčina. Ľudia sa ma občas pýtajú, prečo je ten film dvojjazyčný. Pre mňa to nie je nič neobvyklé. Pre mňa je neobvyklé, keď sa rozpráva iba jedným jazykom.

Én most nem tudom, hogy kérdezem prirodzene, hogy honnan jött a prvotný nápad megcsinálni ezt a filmet.

 

Záber z filmu Ďakujem, dobre

Záber z filmu Ďakujem, dobre

 

PK: Mňa zaujíma, kde vznikol ten nápad, že nakrútiš takýto film.

MP: S Marekom Leščákom vždy hovoríme, že sme sa obzreli okolo seba a nakrútili sme film.

Možno je to ležérna odpoveď, ale je to tak.

Buď sa to dá vysvetliť jedinou vetou, alebo hodinu o tom rozprávať.

PK: Tak o tom rozprávaj hodinu, ja si to vykrátim.

MP: Aha. V roku 2007 som bol v Budapešti na štipendijnom pobyte. Mal som tam písať adaptáciu Karinthyho. Tri mesiace som nenapísal takmer nič. Ku koncu som si spísal také poznámky, udalosti, ktoré som videl okolo seba. Boli to náčrty obrazov. Pubertálny chlapec týra svoju mladšiu sestru, muž, ktorý má paralelne dve rodiny…Ku každému som napísal pár viet. Dokopy to malo asi jednu normostranu. Začal som sa priateliť s Marekom Leščákom, rozprávali sme sa o všetkom možnom a asi o rok som mu ukázal svoje poznámky k filmu.Marek si to pozrel a povedal, že to je materiál na celovečerný film. Bolo to obdobie, ktoré Marek nazýva „zvláštnym obdobím“, keď sme obaja začali nazerať na veci okolo seba z iného pohľadu. Chodil som za ním, tak ležérne, rozprávali sme si rôzne príhody, hovorili sme o filme. Raz, keď som od neho odchádzal a dohadovali sme si stretnutie na ďalší deň, Marek sa ma spýtal – tak teraz robíme spolu film? A tak sme začali spolu písať.

PK: Od začiatku ste to plánovali ako celovečerák?

MP: Áno. Ale potom nastala situácia, že som musel s nejakým filmom dokončiť školu, tak sme sa rozhodli, že z filmu nakrútime jednu poviedku. Tak sa nakrútilo Ďakujem dobre – krátky film, premietli ho na MFF Bratislava, škola ho začala posielať na festivaly, dostali sme zaň Slnko v sieti a vybrali nás do Cannes. A ja som bol z toho príjemne prekvapený. Ešte na začiatku som každému rozprával, že toto je fragment z väčšieho pripravovaného filmu, ale potom ma to unavilo a nechal som to tak. Paradoxne, vďaka úspechom na festivaloch sme stratili takmer rok, museli sme začať nakrúcanie filmu neskôr. Ale asi aj vďaka tomuto úspechu sme dostali relatívne bez problémov peniaze na produkciu.

 

 

PK: De még mindig nem mondtad el, čo bol ten moment, ami inšpirovált ehhez a filmhez.

MP: Hm… Pre nás bol ten zlomový moment, keď sme sa obzreli okolo, že čo sa deje vo svete. Možno to znie pateticky, ale chceli sme nakrútiť film o tom, ako žijeme a ako sa k sebe správame. Béla Tarr hovorí o svojom filme Rodinný kozub – filme o rodine, kde starí rodičia, rodičia, deti a vnúča žijú v jednom dvojizbovom byte a nenávidia sa na tom malom priestore, že nechcel klopať na dvere, ale chcel ich rovno vykopnúť. Človek má pri tom filme pocit, že sa pozerá na dvojhodinový dokumentárny film. Veta s vykopnutím dverí sa mi páči, je to celkom presné aj v našom prípade. Neviem na tvoju otázku lepšie odpovedať.

PK: Od začiatku si vedel, že budeš nakrúcať takou „dokumentárnou“ formou?

MP: Nechceli sme, aby naše postavy – herci boli obmedzovaní vecami okolo seba. Aby nemuseli dávať pozor na to, kde sú značky pre ostrosť, svetlá, jazda. Chcel som nakrútiť hraný film, z ktorého nie je cítiť hranosť. Keď som sa ťa kedysi dávno pýtal, prečo nekrútiš hrané filmy, odpovedal si mi, že v dokumentárnom filme vytváraš situácie a v hranom filme nosíš železo.

PK: To povedal Martin Kollár.

MP: Aha.

PK: Tvoj film pôsobí surovo autenticky a uveriteľne nielen kvôli kamere, ale aj vďaka veľmi uveriteľným hercom. Ten casting je vynikajúci, každá postava je presne obsadená, od hlavných postáv až po predavačku v obchode.

MP: Vo filme nie je predavačka.

PK: Aha.

MP: My sme písali scenár už na konkrétnych ľudí. Postavy v scenári sa volajú podľa hercov. Attila, Miroslav, Zuza, Jana.

PK: Poznal si sa s nimi?

MP: Attilu som poznal už dávnejšie, hral v mojich predchádzajúcich školských filmoch. Zuzanu Mauréry a Miroslava Krobota som sledoval vo filmoch, hercov z Komárna som poznal… Človek tak sleduje ľudí… Možno neviem nič iné, iba vyberať ľudí.

 

záber z filmu Ďakujem, dobre

záber z filmu Ďakujem, dobre

 

PK: Most ki kell gondolnom egy olyan szomarszky mosztíkot, hogy jottél ahoz, hogy a filmet te produkáltad?

MP: To, že som sa stal producentom tohto filmu, bola najprv z núdze cnosť. Hlavne to bola taká netypická situácia, lebo jednu poviedku sme robili v rámci školy, potom som to prevzal ako producent. Začalo to partizánsky. Druhá vec je, že som si ani nevedel predstaviť, že by som to dal niektorému z vtedajších producentov hraných filmov. A inšpirovali ma režiséri dokumentárnych filmov, ktorí si filmy aj sami produkovali. Pamätám si, keď som sa bol pozrieť na nakrúcanie tvojho filmu 66 sezón v Košiciach – ty si vtedy nevedel, prečo som za tebou prišiel a vlastne som to nevedel ani ja. Videl som skupinu kamarátov, ktorá nakrúcala film, potom sa išli do bufetu najesť, potom zasa nakrúcali a večer išli spolu na pivo. A tá atmosféra sa mi páčila, tak nejako som chcel nakrúcať filmy aj ja.

Tak som si vyprodukoval Ďakujem, dobre, potom som sa pustil do filmu Deti, ktorý režíruje Jaro Vojtek. Potom som sa na festivale v Uherskom Hradišti zoznámil s maďarským režisérom Szabolcsom Hajdu1, ktorého nový film sa sčasti odohráva v krajine pri maďarských hraniciach. Tento film koprodukujem ako menšinový koproducent. A teraz sme začali robiť na poviedkovom filme o Slovensku. Ale vlastne ešte nie som producent, veď až teraz som dokončil film. Lebo kedy si producentom, keď nakrúcaš film, alebo až keď ho uvedieš?

 

 

PK: Blíži sa premiéra. Nemáš strach?

MP: Neviem. Film sme dokrútili v roku 2011. Od jari 2012 je vlastne postrihaný, postprodukcia trvala dlho. Na jednej strane mám od neho odstup, na druhej strane si neviem predstaviť, či sa nezľaknem, keď sa 300 ľudí vyhrnie z kina a každý bude mať nejaký názor, ktorým ma bude zasypávať. Bojím sa, čo na to povie moja nagymama. Vo filme sa dosť veľa nadáva. A už mi hovorila, ako dúfa, že vo filme sa nebude toľko nadávať ako v krátkom Ďakujem, dobre, ale ono sa to asi strojnásobilo. Tak neviem.

PK: Máš výhodu v tom, že ľudia už poznajú tvoju poetiku z krátkeho filmu.

MP: Áno. Myslím si, že ľuďom, ktorým sa nepáčil krátky film sa nebude páčiť ani celovečerná verzia a opačne.

PK: Neviem, ja som zobral krátky film presne tak, ako jeho názov. Bolo to pre mňa „Ďakujem, dobre“. Nie je to pre mňa ani dobrý, ani zlý film. Ale dlhá verzia je pre mňa ako 134-minútová psychoterapia. Pozeráš sa na príbehy ľudí okolo seba a nemôžeš tú terapiu prerušiť.

MP: Ja si pamätám, že si mi krátky film pochválil.

PK: Hej, lebo si vyzeral, že tú pochvalu potrebuješ.

MP: Haha. Neviem, čo povedia ľudia. Podľa mňa najhoršie je, keď na to ľudia povedia, že film je „zaujímavý“. To je rovnako ako so ženami. „Nie je škaredá, je zaujímavá“.

PK: Ja si myslím, že sa mýliš. Najhoršie je, keď o žene, alebo o filme povieš, že je milý. Niektoré slovenské filmy mi s tým lezú na nervy. Nie sú pekné, ani zaujímavé, sú „milé“. Čo bude tvoj ďalší film?

MP: Keď sme dostrihali film, mal som taký pocit, že vlastne som povedal všetko, viac filmov už asi nenakrútim. Marek Leščák sa mi vysmial, že je to len taká pubertálna póza. Ale nemám pripravený žiadny ďalší námet. Pre mňa je dôležité, aby som nenakrúcal zbytočnosti. Nechcem nakrúcať film, len kvôli tomu, aby som niečo nakrútil.  Keď som pracoval ako civilkár vo Filmovom ústave, prešli mi rukami všetky slovenské filmy od roku 1920 až do roku 1990. Vtedy sa prebaľovali z papierových krabíc do umelohmotných a mojou úlohou bolo vyniesť ich zo skladu na prvé poschodie, tam ich tety prebalili a ja som ich opäť zniesol dolu do skladu.

PK: To má byť pointa rozhovoru?

MP: Neviem. Neviem. Ty režíruješ tento rozhovor…

 

Peter Kerekes, Mátyás Prikler a Kinečko

 

1 V roku 2010 robili Eva a Eva na LFŠ v Uherskom Hradišti rozhovor so Szabolcsom Hajdu a požiadali Mátyása Priklera, aby im počas rozhovoru tlmočil z maďarčiny (KINEČKO pri hraiciach). Zdá sa, že to neoľutoval.

Komentáre sú uzavreté.