Čiara medzi dvoma svetmi?

Cara_Nina

Prepáčte mi, že na vás šetrím slovami, obzvlášť keď na lesy sa už v Kinečku vyhovárať nedá, ale rozhodla som sa zhrnúť dva filmy do jednej pseudorecenzie a vedzte, že moje dôvody nie sú čisto pragmatického charakteru. Ide mi o nové slovenské filmy NinaČiara, ktoré spája tak málo a predsa dosť, aby sa ocitli na tomto mieste vedľa seba: premiéra na Medzinárodnom festivale v Karlových Varoch dňa 3.7. 2017.

Kým Nina si z Varov odniesla akurát tak povestnú karlovarskú fotku s premiérovým publikom, Čiara sa hrdí ódami v medzinárodných médiách zvučných mien (Variety, Hollywood Reporter, Cineuropa) a v neposlednom rade, ocenením pre najlepšieho režiséra Petra Bebjaka. Je to skvelý úspech a ja sa takmer teším, problém je len v tom, že zároveň takmer nerozumiem. Aspoň na začiatku, po prvej recenzii vo Variety som zostala naozaj v šoku, pretože ja som Čiaru sotva dokázala dopozerať do konca. Dnes, po pár dňoch odstupu, ma ani ocenenie až tak nezaskočilo. Čiara sa v zahraničí páči, pretože spĺňa predstavy o exotickej riti sveta, ktorá sa od Slovenska očakáva. A robí to priebojnejšie a priamoČIARejšie než jej festivaloví predskokani, ktorých sme si u nás privykli nazývať sociálnymi drámami. Bodaj by nie, keď si berie na pomoc žáner a navyše pritom blafuje.

Vráťme sa však na začiatok a na začiatku (festivalového popoludnia) bola Nina. Film, počas ktorého som sa vo chvíľkach upadajúcej pozornosti (a nebolo ich málo) vciťovala do neľahkého osudu profesie filmového režiséra. Vezmime si takého Juraja Lehotského. Po tom, čo nasadil latku premiérou svojho dlhometrážneho debutu Slepé lásky na festivale v Cannes (v časoch, kedy tam ešte naši filmári nechodili ako na klavír), prišlo sklamanie v podobe strojeného Zázraku. Očakávaný nomen omen efekt absolútneho filmového zázraku sa nedostavil.

Nevadí, ideme ďalej a všetci dúfame, že Nina už bude trefou do čierneho. Všetko alebo nič. Vabank. A nie. Nina nie je trefou do čierneho, ale zase ani krokom späť. Herci sú v porovnaní so Zázrakom uveriteľní, dievča v úlohe Niny (Bibiana Nováková) dokonca skvelé. Príjemná atmosféra vyčarovaná kombináciou kamery a typicky „lehotským“ ozvláštením každodennosti človečinou však nedokázala presvedčiť, že na príbehu rozvádzajúcich sa rodičov (Robo Roth a Petra Fornayová) a ich športovo nadaného dieťaťa, je niečo výnimočné. A tam, kde bratislavského diváka hádam chytí lokálny prízvuk hercov a akýsi „elánistický“ esprit mestských a bytových situácií (Lehotský v dobrom nezaprie otca rockera), zahraničný divák sa už vôbec nemá čoho chytiť. Chýba tu skutočné dramatické jadro a nepomôže ani jeho nahrádzanie neustálym tlačením na pílu hudobného podmazu. Nina nie je zlý film, ale nie je ani geniálny. Je to presne ten typ filmu, ktorý sa napriek nepopierateľným kvalitám zvykne nenápadne prepadnúť na smetisko filmových dejín.

Je to smutné, ale je to tak. O to nespravodlivejší mi pripadá kontrastný úspech Čiary. Nový film Petra Bebjaka sa odohráva na slovensko-ukrajinskom pohraničí a po vizuálnej stránke je veľkolepý. Herectvo na hrane medzi realizmom a karikatúrou gangsterských postavičiek (dominuje chlapácky podmanivý minimalistický prejav Tomáša Maštalíra) podporený kameramanským majstrovstvom Martina Žiarana a klipovým strihom vytvára atmosféru balkánskej filmovej férie na spôsob Čiernej mačky, bieleho kocúra. Vo filme sa dejú vizuálne zázraky, akési halucinácie, ktoré isto mnohým vzali dych, ale ja sa pýtam prečo, a aké majú opodstatnenie. Zdá sa však, že zahraničné publikum to celé kúpilo. Vôbec mu nevadí, že takto to na Slovensku vôbec nevyzerá. Že vlastne nikdy nevie, čo sa odohráva na ktorej strane hranice. Ani to, že vlastne vôbec nevie o čo ide. Pamätáte si ešte, akí sme boli svorne nahnevaní, keď si medzinárodné publikum vytváralo obraz o našej krajine na základe filmu Hostel? A to ten obraz pokrivili aspoň Američania. Teraz si to robíme sami.

Narozdiel od Kusturicových filmov, Čiara to hrá na žáner. Ale ktorý? Ak sa pozeráme na krimi, mala by tu byť nejaká napínavá zápletka. V Čiare ide do kola o tú ístú. Všetci pašujú. Drogy (ľahšie aj tvrdšie) a ľudí. Prsnaté ženy vystavujú na obdiv nahé hrude a „sprostý“ slovník, a muži s nimi v jednom kuse súložia. Muži sa medzi sebou bijú a rôzne sa zohyzďujú. Je toho veľa, je to hlasné a stále rovnaké, bez vývoja. Potenciálne dramatické jadro leží v nemožnosti zmeny hlavného hrdinu. Je to zaujímavé, pretože Adam (Tomáš Maštalír), po matke neoblomný ako žula, sa tým stáva tragickým hrdinom. Rúti sa do záhuby zaplietajúc sa do siete zločinu. Jeho monolitný charakter mu však proti vlastnej vôli nedovolí cúvnuť ani vybočiť z cesty. Samotná sieť zločinu však nie je dobre utkaná. Nie je tu nič, čo by sme na začiatku nevedeli a postupne, vďaka pozornému sledovaniu filmu by sme to odhalili. Ešte aj záverečné odhlanie rodinnej histórie je vlastne prázdnou bublinou. Príbeh nevzbudzuje zvedavosť diváka. Nefunguje kauzálne, ale akosi nahodilo, čo kontrastuje s dramatickým étosom hlavného hrdinu. Postmoderna? Prosím. Ale ak bolo zámerom vytvoriť groteskno z kontrastu jedného dramatického charakteru a smiešne nedramatického prostredia, v ktorom sa jeho dráma odohráva, podľa mňa to nevyšlo. Maštalír sa týči ako busta profesionálnejho herectva na pozadí béčkového gýču.

Skúsme sa ešte pozrieť na Čiaru, ako na gangsterku a prirovnať ju k Pulp Fiction alebo ku Krstnému otcovi, ako to tiež spakruky urobil jeden zo zahraničných kritikov. To by pri všetkej cti k Tomášovi Maštalírovi, museli vo filme fungovať sofistikovanejšie herecké ale aj režijné gagy a žánrová intertextualita. Aj Babie leto Gejzu Dezorza chcelo byť gagnsterkou ale jeho režisér si neodniesol cenu zo žiadneho áčkového festivalu.

Čiare  chýba dráma rovnako ako Nine, ale nedostatok obsahu sa jej tvorcom podarilo pretrieť vrstvou formálneho mejkapu. Akoby sa nám tvorcovia snažili naznačiť (a spomína to aj jedna zahraničná recenzia), že sa „na nič nehrajú“. Že sú takí ako ich hrdinovia, drsní, hluční a obyčajní, a pod povrchom neskrývajú nič. ako vy Slováci – diváci.

Mnohí si s tým isto vystačia. Mne sa však vždy viac páčil škaredý Roth ako vyžehlený Gott. Alebo ešte radšej, počkám si, kým títo formálne vyhranení režiséri prinesú príbeh, ktorému sa dá na jednej strane veriť (čo sa nedá Čiare) a na druhej prekračuje hranice našej každodennej skúsenosti (čo chýba Nine). Veď načo sa zmietať len v extrémoch?

Eva K

 

Komentáre sú uzavreté.