ANÁLNA PERSPEKTÍVA

(Comeback, réžia: Miro Remo, Slovensko 2014)

10731219_374799066012211_5599333544459628482_n

Každý dokumentárny film nakoniec obsahuje ešte zložitejší obraz skutočnosti, než sa na prvý pohľad zdá. Okrem iného z toho dôvodu, že okrem pohľadu do života nešťastníkov, čo sa ocitli pred kamerou, film nepriamo zobrazuje aj akúsi celkovú situáciu, stav vecí, v ktorom sme sa ocitli aj my za kamerou.

Aj keď netreba súdiť predčasne, zdá sa, že tvár slovenského dokumentu sa mení. Človek sa so stále väčšou otvorenosťou zobrazuje ako upadajúci druh. Konanie postáv je zištné a nezmyselné zároveň. Hodnotový rozklad vidíme hlavne ako zmenu zdola. Film Mira Rema Comeback je zaujímavým prípadom tohto trendu. Určite sa nedá povedať, že by Removi išlo v prvom rade o hľadanie autentickosti. Realitu vecí v ich skrytej a nedotknutej podobe si príliš nevšíma. Zo života svojich hrdinov vyberá len esteticky štylizované momenty, starostlivo pripravené situácie, kde sa všetko odohrá vo vopred vymedzenom priestore. Divokosť svojich postáv krotí až extrémne statickou réžiou. Film sa vlastne ani nedeje pred kamerou. Obrazy spája vnútorný prúd zachytávajúci dopredu určenú, nevyhnutnú cestu protagonistov. Ich trasa je vymedzená trajektóriou, po ktorej sa recidivisti vracajú späť do ilavského väzenia. Konceptuálny princíp, ktorý začína postupne dominovať, však nie je len určitou módou či aktuálnym spôsobom ako uspieť na medzinárodnom fóre. Je to skôr dôsledok postmodernej smrti Človeka. Budúcnosť je uzavretá záležitosť. Nevieme ju ovplyvniť viac než minulosť. Režisér, ktorému je blízky tento pohľad na film, predpokladá, že realita nemôže utiecť myšlienke. Nemá ako, svet je akoby napevno rozložený v čase aj priestore.

Divákovi, ktorý sa vyvinul v kultúre európskej moderny, v ponurom svetle Dostojevského a Bergmana, sa môže zdať tento film dokonca prázdny. Je to však pravdepodobne len dôsledok mylných očakávaní. Tu nie je miesto pre človeka a jeho (morálne) dilemy. Nemá vôbec zmysel uvažovať týmto spôsobom. Zmenou paradigmy zanikla v západnej kultúre aj privilegovaná pozícia toho, kto musí hovoriť, žiť a pracovať, aby spájal slová s vecami (Foucault). Film preto už nie je príbuzným literatúry. Rezignuje na spoločný program, ktorým bolo mapovanie ľudského sveta (Hanák). Nezaoberá sa viac človekom ako tajuplným predpokladom humanitných vied. Skúša skôr zachytiť neviditeľné cesty vecí, ktoré nezvratne podmieňujú pohyb osôb prostredím. Všetky okolnosti hýbu film jedným smerom. Postavy nemajú šancu na únik a ani sa oň nesnažia. Od prvého záberu nesú v sebe zreteľný obraz svojho konca. Na rozdiel od antiky nie sú však Removi protagonisti vedení konfliktom medzi morálkou a kultúrou. Ich osud sa realizuje v prieniku sfér kdesi medzi psychiatriou a trestným právom.

Miro Remo si priestor ilavskej väznice samozrejme nevybral náhodou. Nákaza života bez budúcnosti sa často šíri práve z internačných ústavov. Páchatelia a devianti priťahujú. Prichádzajú spoza hranice, za ktorú sa zvyčajne neodvažujeme pozrieť. Väznica je svet za zrkadlom. Sú tu iné pravidlá styku, iné dôvody aktivity, iné hranice vylúčenia. Väčšina filmov z väzenského prostredia však končí neúspechom. Falošný súcit s odsúdenými a hľadanie humanistických hodnôt je našťastie presne to, čomu sa podarilo Removi vyhnúť. Namiesto schémy človek – zločin – trest je tu pohľad osoba – diagnóza – represia. S týmto prístupom jednoznačne súvisí aj odvaha pozrieť sa na postavy cez ich deformovanú sexualitu. Hoci scén otvorenej fyzickej náklonnosti nás režisér ušetril, pozorne skúma sexuálnu prax v nápravnovýchovnom ústave cez jej psychické dôsledky a verbálne spracovanie. Deviácia sa neukazuje ako skrytý predpoklad k páchaniu trestnej činnosti, dokonca ani ako dôsledok špecifickej praxe. Sú to skôr „dôsledkové“ prejavy spojené s trvalým prekročením určitej spoločenskej, ale aj psychickej hranice. V rozhovore dvoch odsúdených je priznanie homosexuálneho znásilnenia vlastne opisom vstupnej iniciácie do sveta bez budúcnosti. Túto perspektívu si väzeň odnáša aj na slobodu. Ďalší úprimný rozhovor ukazuje, ako sa praktiky análneho sexu stávajú poznávacím znamením a súčasťou identity. Vaginálny sex vníma protagonista už len ako sekundárne uspokojenie cudzej potreby. Strata budúcnosti je definitívna, návrat za mreže len otázkou času.

Konceptuálna réžia, aj keď zrejme uchopená skôr intuitívne ako programovo, prináša aj obvyklé úskalia. Tie samozrejme súvisia s preferovaním cieľavedomého inscenovania pred ľahostajným pozorovaním. Comeback pôsobí miestami prerežírovane až strnulo. Najsilnejší je film v miestach, ktoré sa vymkli plánu, a kde cítime náhly prienik reality. Divoká pijanská scéna vrcholí desivým pádom a ukončuje protagonistov pobyt mimo internácie (scéna sa končí účinným odcudzovacím efektom, keď vidíme pred kamerou pobehovať zmätených členov štábu), rozsudok odvolacieho súdu dáva obžalovanému nečakanú životnú šancu (tá, samozrejme, zostane nevyužitá). Film naopak pôsobí rozpačito tam, kde cítime vedomý autorský zámer. Postava mladej žurnalistky nenaplnila optimistické očakávania. Vidíme, že jej záujem o fenomén recidívy je povrchný, ale ešte to nie je tragicky smiešne (Hrdina našich čias). Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že čím je koncept filmu silnejší, tým menej by sa mal zámerne prejavovať v jednotlivých scénach.
Z hľadiska celku sa však určite nemusíme báť hodnotiť film pozitívne. Filmové myslenie režiséra takpovediac pervertuje spolu s témou. Zameriava sa na podstatné veci, ktoré sú v pozadí, skryté pohľadu „slušného“ človeka. Za tento film Miro Remo zrejme populárnu cenu ministra nedostane, lenže čas comebacku určite príde. Príroda je totiž silnejšia ako kultúra.

Maroš Berák

trailer

COMEBACK trailer from AH production s.r.o. on Vimeo.

Rozhovor s režisérom Mirom Remom si prečítajte v tlačenom vydaní aktuálneho čísla Kinečka!

Miro Remo

Komentáre sú uzavreté.